KULTÚRNY DOM v Lipovníku (1970)
Po likvidácii obecnej pastierne asi v roku 1955, na jar 1957 sa začali stavebné práce na základoch nového kultúrneho domu. Stavba sa stavala v akcii „Z“. t.j. svojpomocou: materiál preplatí okres a brigádnické práce občanov budú zdarma. Vozil sa cement, štrk, vápno, okná dvere, tvárnice, tehla. Funkcionári i občania sa s chuťou pustili do práce. Naraz sa výstavba spomalila. V lete prišli do dediny úderky agitátorov s úlohou získať do menšinového družstva všetkých roľníkov. Tým sa výstavba spomalila a keď na jeseň okrem dvoch roľníkov bola v družstve celá obec, práce na novostavbe sa celkom zastavili. Brigády ustali. V družstve sa robilo niekoľko mesiacov zadarmo a preto ľuďom odpadla chuť chodiť na brigády. Základy boli takmer hotové. A ďalej sa nepokračovalo. V roku 1958 sa musel stavebný materiál presunúť na stavby, ktoré boli v okrese pred dokončením. Zachránili sa iba okná a dvere, ktoré boli uschované v budove rodinného domu Gustáva Vohnúta. Tým sa stavba prerušila. V tom čase bol predsedom obce Adam Šturma a tajomníkom Ladislav Paškrta.
Kultúrny stánok však v obci chýbal . Na verejné schôdze a kultúru slúžila iba škola alebo hostinec. Po určitom čase okres doporučil obci, pretože peniaze na novostavbu nie sú, aby obec odkúpila od Petra Hubinského stavbu (bývalá maštaľ a sýpka) a previedla jej rekonštrukciu na kultúrny stánok. Peniaze sú vraj k dispozícii. Ponuku neprijali ani funkcionári obce ani družstva. Budova sýpky je od ruky a základy novostavby sú v strede obce a boli už takmer hotové. Netrvalo dlho a okres našiel peniaze i na novostavbu s tým, že družstvo pomôže so strojmi. A tak po desiatich rokoch na základoch začali rásť múry nového kultúrneho domu.
V roku 1968, keď obsadili Československo vojská Varšavskej zmluvy sa betónovala rímsa, betónový veniec na múroch pod strechu. Brigádnikov bolo dosť, pretože závody nepracovali a robotníci boli doma. V tom čase bol predsedom obce Michal Zelinka a tajomníčka Edita Pátrovičová. Obci účinne pomáhal i predseda družstva Ján Zaťka a riaditeľ školy Jozef Jančovič. Hrady, krov, laty a rezivo objednali priamo v drevárskom podniku na strednom Slovensku. Stavba sa skoro zastrešila a zakryla škridlou „Bobrovkou“. Na výstavbe sa na odborných prácach hodne podieľali Ján Török (neskorší predseda obce) a Štefan Turčan. Stavba kultúrneho domu sa ukončila na jeseň v roku 1970.
Otvorenie kultúrneho domu bolo slávnostné za účasti okresných funkcionárov, občanov i správcu farnosti. V rokoch 1972 a 1973 sa z prostriedkov družstva zakúpilo z Martina javisko. Taktiež bol urobený drevený obklad stien sály kultúrneho domu. Budova sa vykurovala kachľami na pevné palivo, začas aj naftovými kachľami a od roku 1997 po zavedení plynu do obce sa prešlo na plynové vykurovanie.
Od roku 1927 bola v obci aj bohatá ochotnícka činnosť. Divadlo sa hrávalo prevažne v škole. Prvý krát sa divadlo s názvom „Ulička“ hralo v novom kultúrnom dome v roku 1972. Posledné ochotnícke predstavenie s názvom „Máje“ bolo odohrané v roku 1976. Tým sa takmer po 50-tich rokoch účinkovania ochotníci v obci odmlčali... Kultúrny stánok sa teda 30 rokov na divadelné vystúpenie domácich ochotníkov nepoužil. Používa sa na verejné schôdze občanov a spoločenských organizácií, na voľby, na zábavy a diskotéky, svatby či kary. V rokoch 1978 až 1990 sa v kultúrnom dome slávnostne vítali do života novonarodené deti, robili sa stretnutia s jubilujúcimi seniormi pri okrúhlych výročiach, 8. marca sa konávali oslavy Medzinárodného dňa žien (MDŽ) a 1. júna dni detí s kultúrnym programom. V poslednom období sa tu organizovali stretnutia pod jedličkou a najnovšie aj Jasličková slávnosť pre širokú verejnosť. I tá posledná na Vianoce 2005 sa vydarila. Namiesto koledy po dedine sa zbierka na chudobné africké deti robila tu. Vyzbieralo sa viac ako šesť tisíc korún. Kultúrny program na túto slávnosť organizuje Helena Paškrtová. Hoci nie je učiteľka, vie s deťmi nacvičiť krásny kultúrny program.
I kultúrny dom potrebuje údržbu. V roku 2004 sa vymenila škridla na celej stavbe. Po stranách sály sú dve prístavby, v jednej je zriadený obecný úrad a druhá slúžila ako malá zasadačka, v súčasnej dobe ako kuchyňa pri organizovaní rôznych spoločenských alebo súkromných akcií. I okná už poznačil zub času a tak museli byť aj tie v roku 2009 vymenené. Kultúrny dom je ohradený betónovým múrikom s kovovým oplotením, popri plote boli zasadené a dnes už „poriadne vyrastené“ zelené tuje. Z vonkajšej strany ohrady kultúrneho domu boli zasadené ovocné stromy, zostala však iba jedna hruška v rohu od Zaťku, ktorá bola zasadená ešte v roku 1938. Pred hlavným vchodom do sály sa nachádza obecná studňa. Ku kultúrnemu domu patrí i menšia stavba, kde sa nachádza sklad a sociálne zariadenia, napájané na školský vodovod.
Približne v mieste stavby skladu kultúrneho domu stávala niekedy budova zvaná “pasťírňa“, v ktorej bývali obecní sluhovia a pastieri. Múry boli nabíjané zemou a doplnené nepálenou tehlou. Pokrytá bola škridlou. Rok jej výstavby nie je známy. Vedľa nej bola postavená drevená šopa pre obecnú ručnú hasičskú striekačku. Na pozemku boli ovocné stromy, najmä slivky. Pred oknami budovy rástla veľká čierna malina (moruša), ktorá rodila veľké čierne maliny. Maliny pred oknami školy rodili iba drobné plody. Pozemok nebol ohradený a preto si občania krátili cestu do kostola či na pole chodníkom, ktorý viedol povedľa stavby obecného sluhu.
Ako bolo spomenuté, pastiereň slúžila na ubytovanie pre obecných sluhov. Obecného sluhu a pastiera svíň nechcel robiť ani najchudobnejší občan Lipovníka. Preto túto prácu robili prisťahovalci. Obecný sluha nosil poštu z Bojnej. Denne sa hlásil u starostu, ktorí mu dával príkazy. Vyhlasoval v obci úradné oznamy občanom na určených miestach. Občanov zvolával bubnom. V noci oznamoval každú hodinu trúbením na volský roh. Bol teda aj obecným nočným strážnikom a cez deň od jari do jesene pásol aj so svojou rodinou ošípané dedinských gazdov. Prevažne prasnice. Svine sa pásli na obecných pasienkoch a v jarkoch obecných agačín. Cez obed stádo nahnal na pasienok zvaný „Mlakyta“, kde bola voda a potok.
Za prvej republiky od roku 1922 túto službu vykonával Alexander Krakovík. Predtým pracoval na statku Nový dvor – Krtovce. Po smrti manžela od roku 1932 túto prácu vykonávala jeho manželka Veronika so svojimi deťmi. Bolo ich 5 – František, Pavol, Mária, Alžbeta a najmladšia Margita narodená v roku 1928. Postavili si dom pri cintoríne a z obecnej pastierne sa tam odsťahovali.
Ďalším obecným sluhom bol Jozef Cifra, ktorý sa do obce prisťahoval a býval v pastierni. Prácu sluhu vykonával so svojou rodinou: manželkou Máriou, deťmi Jozefom, Emíliou, Valériou a najmladšou Amáliou, ktorá sa vydala do obce Bojná. V tej dobe bol obecný dom starý, múry vlhli a sa odúvali. Strechu museli podoprieť stĺpmi, aby sa múry nezrútili. Po deportácii židovskej rodiny v roku 1944 sa Cifrovi presťahovali do uvoľneného domu (kde potom býval Karol Kováč s rodinou a v súčasnej dobe Peter Masarovič s rodinou) .
Posledným obecným sluhom bol Štefan Mihalík, taktiež prisťahovalec do obce. Tento už v pastierni nebýval, ale odkúpil si byt od Michala Šturmu na „Turčanovci“, kde v prednej časti stavby býval Imrich Turčan. Rodina Mihalíka bola veľká: manželka Veronika mu porodila 11 detí! Pasenie svíň sa skončilo a preto robil už len obecného zriadenca. Cifra s rodinou sa zo židovca odsťahoval do bytu vedľa Mihalíka, ktorý mu taktiež predal Michal Šturma.
Keďže stavba pastierne bola na spadnutie a ohrozovala okolie, obecný úrad dal stavbu rozobrať a múry zvaliť. Drevo zo strechy bolo uložené vo dvore Michala Zelinku, mohlo to byť okolo roku 1956, rok pred začatím stavby kultúrneho domu. V tomto období bol predsedom obce Adam Šturma a tajomníkom Michal Zelinka. /1954 – 1957/. Neskoršie bola zlikvidovaná aj hasičská zbrojnica stojaca v susedstve pastierne. Nová zbrojnica pre hasičov bola zriadená v objekte družstva, kde už mali hasiči nie ručnú ale motorovú striekačku na dvojkolesovom prívese za traktor. Ručná striekačka bola presunutá do Hajnej Novej Vsi. V roku 1988 vtedajší predseda obce Ladislav Paškrta vybudoval novú zbrojnicu na obecnom pozemku v blízkosti kultúrneho domu. Striekačku s príslušenstvom presunuli do novej zbrojnice v strede obce, kde slúži dodnes.
